Možno, že od umierania prírody i Anička bývala smutná, keď hľadela na polia za záhradou pri rozvalidovskom dome z oblokov kuchyne. Zo sporáka sálalo teplo a dobre ho bolo cítiť. Nie tak ako v lete, keď kuchynská žiara bývala i nepríjemná a keď všetko bolo predsa príjemné, aspoň za ten mesiac, kým páni boli preč… I potom… Zdalo sa jej, že i jej leto odchádza s tým akýmsi iným teplom, ktorého škoda, večná škoda.

„A keby aspoň nejakú kartičku poslal,“ zamýšľala sa.

Anička! Nečakaj kartičku. Ak by si ju i dostala, nepripisuj jej význam. Nezamýšľaj sa, aby ti zásmažka neprihorela a nenahneval sa zasa tvoj pán, pán direktor, ku ktorému si sa vrátila za kuchárku s nádejou v srdci, že nájdeš v Starom Meste milého pána doktora, s ktorým si sa vtedy ani nerozlúčila, čo ťa teraz hryzie ako zlé svedomie. Nenašla si ho už. Bol preč. Je preč. Nezachytila si chvíľku šťastia, keď bolo treba iba ruku vystrieť.

To tvoje šťastie schytil mestský vír a krúti ním.

Nadlho si sa stratila z jeho myšlienok, ako tá indická kráľovná, čo odišla na lodi hore Dunajom, ktorú chcel vítať krátkou rečou, hudbou a ružami.

Beriete zasa mäso u Tolkoša. Nenávidíš tohto udavača, ale on sa zasa chystá, že niekedy oblečie sviatočné šaty a pôjde ťa vypýtať.

Ak premôže svoj „honor“.

DRUHÝ DIEL

1. Koreferent

Petrovič sedel vo svojom „súkromnom kabinete“.

Ako rozličných zamestnaní, tak i „kabinetov“ mal viac. Dolu na prízemí pri svojej advokátskej kancelárii mal svoj osobitný „kancelársky kabinet“, v bankách a iných podnikoch, kde bol prezidentom, predsedom, právnym alebo správnym radcom, mal svoje „prezidentské, predsednícke, právno-radcovské alebo správno-radcovské kabinety“. Vo svojom súkromnom byte mal svoj súkromný kabinet.

Mužská izba s remennou klubovkou, písacím stolom, knižnicou s knihami, viazanými v zlatoreze, veľkým portrétom vlastnej osoby, papagájom Lulu, stoličkou kolembačkou, hlbokým fotelom s veľkými uchami a tajnou skrinkou v stene s koňakom.

Z dvanástich hrušiek krištáľového lustra svietili len tri. Všetkých dvanásť svietievalo, keď prišla významná návšteva, ku ktorej bolo hodno byť zdvorilým, šesť ich svietievalo pri menejcennej, ale predsa cennej návšteve, keď sa nebolo treba namáhať s úsmevmi od nečakanej radosti, tri žiarili pri každodenných ľuďoch, ktorí prišli s daromnicami znepokojovať, alebo keď boli domáci sami. Týchto načo osvetľovať? Hlavné je, aby videli a nedrgali do náradia a do seba.

V priestrannej izbe bolo ticho. Veľký portrét domáceho pána ani čo by sa bol utiahol do polotmy. Tak sa mu aj svedčilo, keď bol sám pán doma. Poblyskúvali iba široké, pozlátené rámy. Papagáj Lulu vo vysokej, pevnej, drôtenej klietke neškriekal ako obyčajne. Vedel, že keď jeho pán číta, musí držať jazyk za zubami, ináč by mu povedali: „Kuš!“ Ak by to nepomáhalo, zastreli by mu klietku prikrývadlom, čo značí: „Dobrú noc!“ A jemu sa ešte nechcelo spať. Husté, hrubé záclony zo žltého brokátu boli stiahnuté. Na jednej sa kolísal svetlý kruh uličnej lampy, lebo bolo veterno. Nedoliehali sem a nevyrušovali z práce časté trúby automobilov a nepríjemný rachot motocyklov. Zneli tlmene, ako ďaleké uhúkanie sov. Praskali iba parkety, sťaby vyrovnávali svoje stlačené údy po odchode domácej panej a dcérky Želky, ktoré odišli na rytmiku pre udržanie ohybnosti tela a krásy pohybov. Mohli prísť len okolo ôsmej rovno na večeru.

Bolo dobre bez domáceho ruchu. Petrovič vždy cítil uľahčenie na duši i na tele, keď mohol byť v dome sám. Napĺňalo ho to malou, chvíľkovou radosťou, že dvere nik neotvorí, nik na ne nezaklope a neprekvapí ho. Môže sa celkom slobodne oddať svojim myšlienkam, svojej robote a pritom byť v akejkoľvek polohe. Keď chce sedieť, sedí, keby sa mu zažiadalo vstať, vstane, keď poprechádzať, poprechádza sa, môže si ľahnúť hoci na koberec, kabát si vyzliecť, môže a nemusí hovoriť, a konečne, čo sme mali na začiatku spomenúť, môže si aj upiť, a nikto ho neuvidí.

Dnes pracoval ako zástupca krajiny, lepšie povedané ako člen krajinského výboru, ešte lepšie povedané ako krajinský poslanec.

„Krajinský poslanec“ bol teraz jeho najmilší titul. Ani titul „prezident“ ho tak netešil, hoci ho takto oslovovali v banke Uránia i v cementárni Merkúr a aj inde si ho mohol požadovať a mu ho i dávali. Lenže čo z toho? Čoho je veľa, nie je vzácne. Keby tak niekto pri slávnostnom predstavení v Národnom divadle zakričal: „Pán prezident!“, kdekto by sa obzrel. Prezidentov je plno. Napríklad, keď odpočítame krajinského prezidenta, ktorý s Petrovičom ruka v ruke pracuje, je tu hneď finančný prezident, tu sú prezidenti vrchného súdu, krajského súdu, senátni prezidenti, železničný, poštový, aspoň dvadsať bankových, tridsaťštyri zväzových, prezident Zemedelskej rady, Slovenského domu v Prahe, Českého domu v Bratislave, Autoklubu, Aeroklubu, Dunajskej stráže, Apolla, Danubia, prezidenti družstiev a komôr… To nemôže imponovať… Hypertrofia ako vo všetkom.