Читаем Demokrati полностью

— Pán sa chcel zastreliť, a pani len-len že neumrela. Doktorovi to bola len prebitá hlava, — zadúšalo sekretára, — to mu nebolo nič! Lenže tých sedemstotisíc zabilo podľa mienky Rozvalida dva životy: jeho i ženin. Nechcelo sa mu vstávať z postele, vracať sa do života a nejsť pritom do banky, kde ho už stačili zbaviť direktorstva a uplatňovali proti nemu všetky paragrafy nového bankového zákona. Striktne, prísne, doslovne. Položili ruku na jeho vklady, cenné papiere, zexekvovali náradie, koberce, knihy, dobre, že tie dve postele nevytrhli spod nich a neodniesli matrace, na ktorých ležali. No, besná krava, ešte horšie, besní ľudia… A ani nie vlastný dlh! Ľudia sú najstrašnejší, keď si chcú zachrániť svoj majetok, najzúrivejší a najúbohejší… Rozvalid vstával v noci, hľadal svoj revolver, otravu, nôž, povraz, ťažký predmet. Nechcel žiť. Nech niet tej kuchárky, toho statočného dievčaťa, ktoré sliedilo za ním, dávalo pozor, chlácholilo ho, neviem, či by sme neboli mali dva pohreby v jednom dome.

— A tí páni, tí sviniari, nič? — rozčuľoval sa Petrovič na žírantov.

— Ani pyskom nepohli, — zamračil sa sekretár.

— Poburujúce.

— Poburujúce je, že si direktor nedal pozor, — staval sa dr. Rubár na stranu banky, — mohol celú banku ožobráčiť. To by bolo väčšie nešťastie. Takto je len jeden žobrák, no, dvaja, a tak by ich bolo aj tisíc.

— Poburujúce je, — odporoval nahnevane Petrovič, — že zaručitelia využili direktorovu noblesu a vyskočili z obliga.

— Mal vedieť, ku komu hodno byť gavalierom. To je vôbec stredoveký pojem a v banke čin, hoden trestu.

— Ani v stredoveku nebolo gavalierstva. Gavalierstvo je romantický výmysel, — podotkol hanblivý Semeňánsky.

— Sú spoločenské ohľady. Ja by som tiež neprotestoval zmenku proti priateľovi Záčinovi alebo proti tebe, — vykrúcal Petrovič.

— V banke sú len bankové ohľady. Tam niet kamarátstva. Rozvalid nepostupoval korektne.

— A ti traja žíranti, čo vyskočili?

— Zo stanoviska práva majú pravdu.

— Fuj! Cynik si ty.

— Tak je i zákon cynický.

— Rozvalid sa nemal ponáhľať so strieľaním, — nadhodil Záčin. — Bankový zákon sa vzťahuje na skutočných bankových zlodejov-úradníkov, direktorov, správcov. Vidiecke finančné kapacity ho len zle aplikujú.

— Diabla, — zaalegoval Petrovič. — Schvaľoval si zákon, a nevieš — tá bezohľadná prísnosť zo strany banky je len preto, lebo bola sanovaná. Netreba brať podporu, — sadol na svojho koníčka, — taká podpora je najdrahšia pôžička, úrok sa platí pokorením, stratením samostatnosti, poníženým služobníctvom, otroctvom. Nezávislé banky stanú sa väzňom toho, kto ich sanoval. On ich potom vedie pod bodákmi natisnutých strážnikov. Diktátor diktuje: Zobliecť úradníkov a obliecť ústav do tých šiat, z ktorých sme ich vyzliekli. Znížiť platy, príjmy, tantiémy. Vrátiť, čo si dostal od ústavu. Preto sa potom stávajú banky fúriami alebo, ako to pán sekretár povedal, besnými kravami.

— Kto pýta od iných, nech nehazarduje, — crkol dr. Rubár. — Rozvalid hazardoval, a to s cudzími grošmi.

— Štátny dozor musí byť, — poúčal Žaluď, — zle sa šafári, svedomie a vrecká sú široké. Kto má chrániť drobných vkladateľov, keď ich nik nechráni? Štát.

— Svojimi komisármi, — zasmial sa Radlák. Zasa chcel pichnúť Žaluďa. Vedel o ňom, že je v dvoch peňažných ústavoch plateným ochrancom verejných záujmov a v dvoch členom správnej rady.

— Koľko vám to donáša?

— Nie toľko ako vám Kreditka, — odrazil útok napadnutý, — a Zbrojáreň a Cement, — začal vypočítavať.

— Tam je predsa Záčin, — bránil sa Radlák.

— Nemáte si čo na oči vyhadzovať, — tíšil Rubár, — dobre je to rozdelené.

Semeňánsky sa nahlas zasmial, ale hneď si i položil štyri prsty na ústa. Smiešne mu bolo, že to hovorí Rubár, ktorý je v tomto ohľade azda ešte väčším podielníkom ako Petrovič.

— My, vidiečania, sme na tom zle, — dusil sa Mikeska.

— Azda nič nemáte? — čudoval sa Záčin.

— Ba. Som dozorným povereníkom v odbočke cudzineckého spolku Vítam vás!, podstarostom v Sokole, tajomníkom v 37. zbore Ligy, podpredsedom miestneho odboru Matice slovenskej a zapisovateľom v streleckom spolku Páľ!

— Mnoho krásnych funkcií, — odobril vážne Záčin.

— Bez honorárov, — kašľal sekretár.

— Aspoň nebudete musieť nič vracať, — utešoval Radlák.

— Musíme mu pridať, — uznával Rubár.

— Neškodilo by, — zatúžil tajomník, — ale lepšie by bolo, keby ste niečo dali Rozvalidovi. Bol by hneď na nohách.

Začal presviedčať, že Rozvalid bol jedinou protiváhou kňazovi Turčekovi, ktorý teraz drží celé mesto za kečku. Ak direktora nepozdvihnú, celá strana upadne. Treba ho sanovať kvôli strane. Bol iba dôverčivý a je nevinný.

— Nevinní sme všetci. Ktože zavinil, že banky mali toľké straty? — zahovoril Radlák.

— Na hospodársku tieseň platíme všetci, najmä my, úradníci, — vysolil Žaluď svoju žalosť.

„Ty platíš,“ šomral v duchu Radlák, „za tvoje nič by ti i menej bolo dosť.“ Len-len že mu za chrbtom nevyplazil jazyk od protivne.

— Strašiak zákon, hovorím, — opakoval Záčin, — netreba sa ho báť.