— Dosť! Žarty nabok! — prerušil vážne a odtisol ju, že už musí ísť a nemôže rozpriadať dlhé politické rozhovory. Pritom mu blyslo hlavou, že nech je tento odpor ozajstný, nech je ohnivý, hnevom sršiaci, slinami pľujúci, musel by sa rozísť so svojou ženou. Slávabohu, že bol žartovný. Obaja sa smiali. Jeho „politika brucha“ sa nedotkla zasa tak veľmi jej, a jej „vlastenectvo“ jeho.

Petrovič len-len že sa nahlas nezachechtal, keď vstupoval do auta.

„Ty si vlastenka!“ posmieval sa jej v duchu. — Do klubu! — hodil šoférovi.

Šofér mu zakryl prikrývadlom kolená, zatvoril dvierka, vyhupol k volantu, voz zašomral a pustil sa nábrežnou cestou. Petrovič utrel rukávom zahmlené sklo obloka a pozrel von. Zachytil biele svetlá lampášov, bežiace po Viedenskej ceste, tučnú iskru propelera, plávajúcu s ním a kníšúcu sa nad riekou, iskierky na moste, jasný kruh pred Berlinkou a v ňom hmýriacich sa ľudí. Cesta a dlažba boli biele a suché. Za čiernou masou hájov dvíhala sa zelenkavá klenba neba s málo hviezdami, tratiacimi sa často za riedkymi chlpmi oblakov. Po chmúrnych dňoch nastala štipľavá, veterná zima.

„Ty si vlastenka!“ ozývalo a vyškieralo sa v Petrovičovej duši… „To vlastenectvo zaspalo v tebe, moja milá,“ myslel učupený v kúte voza, „a spí ako zdravé, nasýtené decko, uspaté kolísaním a pekným spevom dojky. Keď sa niekedy zobudí, sypú sa z neho bezobsažné, nezmyselné, dávno obschnuté slová, dokrčené listy hentých stromov, i oči zablysnú, možno veľmi, ale chladne, ako tie bežiace svetielka na viedenskej ceste, i rukami pohýbe, zdvihne ich, ale mu je vysoko, ako k tým hviezdam na zelenkavom nebi, čo sa ustavične tratia v bunde oblakov, i vstane a chodí medzi tými hmýriacimi sa ľuďmi, mizne v ich mase a mať ho hľadá. Úbohé vlastenectvo!

Húka siréna. Vyvalí sa kotúč dymu. Kučeravý dym hlce i posledné lístky i chladný záblesk očí, i tú poslednú hviezdičku. Prehodia mostík. Decko sa lepí na cudziu loď. Rado by odplávalo v cudzie kraje, lebo si myslí, že je tam viacej jasu, zelenšie listy, horúcejšie oči, múdrejšie hlavy. Utekaj, mať! Tvoje dieťatko sa mýli.

Starý, starý typ, toľko ráz opísaný a nenapraviteľný, opúšťajúci svoje a ženúci sa za cudzotou v domnienke, že cudzie je krajšie, vtipnejšie, svetovejšie. Nechce zostať svojím, lebo sa nazdá, že by zostalo malým, škaredým, žobráckym, sprostým, celým svetom i svojimi vlastnými ľuďmi opovrhovaným.

Ľudmilka! Ty si vlastenka?

Veď je tebe všetko malé, mizerné, hlúpe, čo je naše, všetko vkusné, veľkolepé, znamenité, milé, čo je cudzie. Starý, starý typ!… Ty si vlastenka!

Čože je tebe Vesna, spolok našich žien? Ty ideš radšej do Flóry. Čo je tebe naša Beseda? To už radšej do Aeroklubu bez aera, alebo Autoklubu na požičanom voze. Tu je vznešená cudzia spoločnosť, ženy sú vo večerných toaletách a páni v smokingoch, obcovacia reč anglicko-francúzsko-nemecká. Nijaký Šafárik, ale retoriáni s cudzími svetovými géniami, s okrúhlymi gombičkami v dierkach kabátov. Daj mi pokoj s MOMS-om, choď si ty na osvetovú prednášku, ja radšej na Pen, lebo ta chodia švédski spisovatelia a anglickí básnici, a potom to cudzie pomenovanie!… Čo je naše Národné divadlo? Čo klasické opery, ak nespievajú v nich cudzozemské primadony alebo svetoznámi speváci cudzích veľkomestských scén?… Premiéra hry, ktorú náš spisovateľ napísal?… Keď tí naši spisovatelia…onô…toto…nič nevedia. Skôr poďme na francúzsky preklad, to bude iste dobré… V tvojej, tebou neplatenej lóži hučí cudzia reč, lebo ťa navštívila Nemka, bohatá dáma, ktorá dáva čaje aj pre sto hostí a verbuje na ne známych, neznámych, len nech sú navrchu a aspoň tak vysoko ako ty… Ty sa ešte aj obchodníkom zaliečaš ich materčinou, ak je nie ako tvoja, mysliac si, že ťa to zdvihne v ich očiach, že budeš hneď väčšou paňou a lepšie, úctivejšie ťa obslúžia… Za každou sprostou sukňou, módnym „čurapé“ ideš do Viedne, lebo je tam všetko elegantnejšie… Povedz mi, čo počúvaš v rádiu, a poviem ti, kto si… Čítaš Bojovníka?… Starý, starý typ, ktorý sa nedá vykynožiť…“

Takéto malichernosti sa mu preháňali v hlave, a čudné, nezarmútilo ho to. Jeho ústa zostávali roztiahnuté, i keď vstupoval mrežovou bránou do klubu.

— Vlastenci sme my, — šomral si. — Tvoje vlastenectvo, tvoja národná politika sú pojmy vzdušné, metafyzické do tých čias, kým je k nim nie pripojená nejaká tá parcielka, chalupa, sviňa, brav… Nám sú potrebné masy, a masy treba vábiť pozemským blahobytom, aspoň dostatkom, a nie povetrím, trasením sa zvukových vĺn vo vzduchu. Masa chce vidieť, chytiť, držať, mať, z čoho možno žiť, trošku žiť — tu na zemi, u nás, predovšetkým doma. A toto je naše vlastenectvo. Vlastenci sme my…

9. V klube

V klube bolo už mnoho ľudí.

Ako sú na jeseň holé polia a pred žatvami plné žltými vlnami očakávanej úrody s čiernymi opálenými robotníkmi, tak inokedy prázdne miestnosti pestreli sa teraz pred voľbami rozličnými tvárami a odevmi prítomných.