Читаем Demokrati полностью

— Taká opozícia bude deravé vrece. Budeš do neho sypať zlato ako krúpy? Nikdy ho nenaplníš. Aj im bude stačiť vyhrážka: „Podplácajú nás! Chcú nás podplatiť! Ale my sa nedáme. Náš štít musí byť čistý. Cudzí groš nám smrdí!“ — rozhovoril sa poslanec a sadol si do fotela proti predsedovi, nazrúc do kanvičky, či je ešte v nej čierna káva. Nalial si do šáločky a siahol po cigarete.

— Pripúšťam, — prevzal slovo predseda, — že je to fyzicky možné. Kričať môžu: „Chcú nás podplatiť!“ Mravne je to nemožné. Výsledok: Nevykríknu. Prečo by aj kričali? Krikom nedosiahnu nič. Nepoznáš ich mentalitu? Pomyslia si: „Koľké milióny platíme my na tie všelijaké dispozičné fondy. Keď i dostaneme z nich, dostaneme len zo svojho. Jedno je, kto dáva.“ No, a svedomie pekne-krásne zaspí, bude chrápať, nezobudíš ho ani delostreľbou, najviac ak vyššou sumou nejakého konkurenta. Pomyslia si možno i to: „Potrebujú opozíciu, nuž si ju objednávajú u nás, a my ju dodávame: Nech platia!“

Predseda zahmkal a zas zvrátil hlavu na podušku.

— Pravda, — poučoval poslanca, — opozícia sa nekupuje na jarmoku, kde je veľa ľudí, z otvoreného šiatra. Ty predávaš a hneď i berieš groš. Z ruky do ruky. Treba obozretne. My nevieme o ničom, oni nesmú vedieť, že to ide od nás, že to dávam ja alebo ty. Čistý štít je navonok potrebný, zdnuka môže byť hrdzavý. Pozri si švíky na kabáte. Tam sú, ale nevieš, kde sa začínajú. Potrebné je také šitie, v ktorom sa uzlík stráca. Treba prostredníkov, mecénov, ktorí s opozíciou sympatizujú a ktorí peniaze dávajú, ale hlavný sa stratí.

Urobil krátku pauzu a sťažka vzdychol.

— Vybral som si teba, — blysol cvikrom na poslanca. — Prehovoríš s Petrovičom a usporiadate, čo je potrebné. Idú voľby…

— Voľby do Národného zhromaždenia? — vyvalil oči Radlák.

— Termín sa blíži. Treba sa pripravovať. Možno, že budú pred termínom… Groše máme — groše dáme. Jediná príležitosť, kde sa negazduje. Keď ich raz vezmú, je nemožný výkrik: „Podplácajú nás!“ Ktorý zlodej vykrikoval o sebe, že kradol?

Okolo nozdier sa mu zasa zjavila vráska úsmevu.

— Čistý štít, — krčil nosom, — skôr čistený štít. Otázka, čím? Každá čistota je relatívna. Jedna je za korunku, druhá za tisíc, tretia za milión. Tisícka sa nepotkne o korunku, milión o tisícku, ale je vždy istá kôpka, o ktorú sa nielen potkne, ale i prevalí.

— Nájdu sa i poctiví ľudia, — odporoval poslanec, vrtiac čiernu kávu v šáločke, vydúchol ju a doložil:

— I poctiví opozičníci, — pričom sa zasmial.

— V čom sa podobá poctivosť teplomeru? — dal hádanku predseda Radlákovi.

Radlák rozmýšľal chvíľu, ale nevedel. Zdvihol plecia.

— Obidva majú stupne. Aby sa videl stupeň, treba podkurovať. A rozdiel vieš, v čom je? Teplomer sa od teploty dvíha, od zimy klesá. Poctivosť naopak: čím ju viac okuruješ, tým je nižšie, čím menej, tým vyššie.

— Ohrievaná poctivosť nie je poctivosť.

— Poctivosť, ktorá sa nedá zohriať, nedá sa ani upotrebiť.

— Neveríš v čestného politika?

— Verím, neverím. Ostatne, zle som povedal, že poctivosť, ktorú nemožno zohriať, nedá sa ani upotrebiť. Dá sa. Čestných opozičníkov potrebujem. To sú barany, čo si myslia, že najtvrdšia vec na svete sú ich rohy. Budú búchať do múru, kým si lebky nerozbijú. Stretneš sa azda i s takýmito, ale iste sa stretneš i s „charakternými“, ktorí sú síce barany, ale rožky majú len nalepené. Trošku masti, a rožky sa odlepia. Obídeš, pán poslanec, tvrdých a obrátiš ich na mäkších. Naleješ oleja do týchto nádob. Nech rozkradnú ich baranie heslá domáci zlodeji.

— A zradcovia, — pritlačil Radlák.

— Na každý prípad je dobre, keď budú dvojakí: „Poolejovaní“ alebo, ak chceš, „Pomastení“, a „Tvrdorohí“. To znamená rozdvojenie, a rozdvojenie je začiatok rozkladu a zániku. Rozdvojený dom padá, — zacitoval zo Svätého písma. — Takéto rumy sú ešte drahocennejšie ako hnoj. Rozumieš?

— Čoby som nerozumel?

— Tak teda, — zdvihol sa opatrne z fotela, postál chvíľu, skúmal, či mu noha nestŕpla. Skrčil a vystrel najprv jednu, potom druhú, aby mohol bezchybne prejsť za svoj veľký písací stolík, pustil sa operadla a šiel pomaly, rozvažite, so skrivenými kolenami. Tu sa oprel prstami o sklo stolíka, a opäť sadajúc, opakoval unavene:

— Ty budeš prvý tajný uzlík na tomto šití, Petrovič druhý a tam s ním nájdete od tretieho do desiateho.

Po chvíli upozornil:

— Petrovič musí prispieť.

— Tvrdý gunár, — pochyboval Radlák.

— Ak nechce byť poslanec, zostane tvrdá hus.

— No, za poslanectvo si dá i oko vyklať.

— Tak. Teraz choď a konaj.

Otrčil mu širokú, plochú ruku s naliatymi žilami. Radlák, keď ju chytil, zamihal očami a zažartoval:

— V znamení zrady!

— Pre mňa! — nedbal a mdlo kývol rukou na rozlúčku.

Pri dverách sa poslanec obrátil:

— Naozaj budú voľby?

— Budú, budú, keď ti vravím. Okolnosti sa zdajú priaznivé.

— A kedy?

— Začiatkom budúceho roku, ale to je tajnosť ako vôbec celý náš rozhovor, to ti hovorím.

— A veď zrok nevypršal.

— Vyprší, keď my chceme.